Hlavným prístupom v liečbe patologického hráčstva je, a zrejme aj naďalej ostane, psychoterapia. Na základe určitých neurochemických a neurobiologických zmien však možno uvažovať aj o psychofarmakologickej modulácii základných príznakov hráčstva. Ovplyvniť by bolo možné najmä baženie a nutkanie k hazardnej hre. Hoci sa veľké nádeje vkladali do liečby pomocou inhibítorov spätného vychytávania sérotonínu alebo tymostabilizátorov, štúdie s nimi dopadli rozporuplne. Nádejou do budúcna je farmakologická orientácia na glutamátový a opioidový systém. V prvom prípade je cieľom medikamentózneho postupu obnovenie glutamátovej rovnováhy, ktorú je možné dosiahnuť pomocou N-acetylcysteínu alebo memantínu. V druhom prípade ide o sľubne účinné antagonisty opioidových receptorov, ako je naltrexón a nalmefén. Farmakologické štúdie patologického hráčstva sú však na formulovanie všeobecnejších záverov nedostatočné a stále sú potrebné sledovania na oveľa väčšom počte pacientov, a to po dobu minimálne jedného roka. Patologické hráčstvo je totiž nielen závažnou, ale aj chronickou, neraz celoživotnou poruchou. Napriek tomu však aktuálne dostupné dáta dovoľujú pre psychofarmakologickú liečbu patologického hráčstva zostaviť isté odporúčania.

Kľúčové slová: patologické hráčstvo – psychofarmakologická liečba patologického hráčstva – N-acetylcysteín – memantín – naltrexón – nalmefén